Dnes ťa ešte nepoznám a od zajtra pre mňa znamenáš tak veľa

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z knihy Momenty

„Neviem, kde zoženiem kefku na vlásky svojho bábätka.“
„Odkiaľ vieš, že bude vlasaté?“
„Neviem, možno bude holohlavé.“
„To je krásne. Dnes ešte netušíš, ako vyzerá, a od zajtra bude súčasťou tvojho života. Narodí sa!“

A narodilo sa.
„Andrea už nemá v brušku bábätko,“ vysvetľovala som malej Viki, „už ho má na rukách a pije z pŕs mliečko. Narodilo sa!“
Viki mala vtedy štyri roky. Pozrela na mňa, ale nevedela, čo si má myslieť. Staršia dcéra sa potešila, že má nového člena do partie a navyše sa volá Ema ako jej vtedajšia favoritka zo Spice Girls. Malá Viki ostala zmätená, keď pochopila, že bábätko je ona, a on nie je. Rozplakala sa.
„Ale ja som chcela obidve, chlapčeka aj dievčatko.“
V tom čase bolo ešte zbytočné vysvetľovať Vikine, čo by na jej želanie povedala moja kamarátka. Asi by ju prekotilo…

Kedysi veľmi dávno, keď som končila základnú školu, mala som kamarátku vo vedľajšej dedine, s ktorou sme si písali. Cez prázdniny som sa k nej vybrala na návštevu. Už vtedy mi chýbali orientačné schopnosti. Blúdila som pešo dlhočiznou dedinou a hľadala Silviu. Pýtala som sa okoloidúcich, kadiaľ mám ísť. Posielali ma tam i tam… Po dvoch hodinách blúdenia som pri bytovkách stretla sympatickú paniu. Práve nasadala na bicykel, chystala sa smerom k železnici a vpredu jej sedelo malé blonďavé dieťa. Povedala mi, že aj ona ide rovnakým smerom a navrhla, že pôjdeme spolu, aby som to ľahšie našla. Nepamätám sa, ako som sa v priebehu niekoľkých minút dostala opäť k bytovkám. Sedeli tam chlapci asi o rok starší ako ja. Všimli si ma už predtým. Spýtala som sa znova na cestu, veď nebudem opäť blúdiť. Jeden z nich, čo vyzeral ako vodca partie, ukázal na svojho kamaráta a povedal:
„Tento ťa tam odprevadí. On na tú babu, ktorú hľadáš, berie, vie, kde býva,“ smial sa.
A tak ma k bráne hľadanej kamarátky odprevadil tmavovlasý chlapec na favoritke. Celý čas
sme si nič nepovedali. Bol veľmi hanblivý. Svojím spôsobom mi to celkom vyhovovalo. Nevedela som, o čom sa s takými chlapcami rozprávať. Najradšej by som povedala ,,Ďakujem, trafím“, ale po toľkom blúdení som sa radšej zdržala podobných hrdinských slov.
Zazvonila som na zvonček a on odbicykloval. Kamarátka Silvia ho stihla zazrieť a povedala mi, že to je ten chalan, o ktorom mi písala v listoch, že ,,po nej ide“.

Asi po troch rokoch mi iná moja kamarátka z tej istej dediny predstavila svojho chlapca Patrika. V ten deň mal šestnásť a okrem podania ruky mi nevenoval ani trochu pozornosti. Bolo zjavné, že je do nej šialene zaľúbený a okrem nej nevníma iné mladé ženy. Bolo to v období, keď som bola bláznivo zaľúbená do Tomáša z Jelky, ale ten ma mal na háku. Mňa zasa miloval Peter z Častej a toho som mala na háku ja. O pár týždňov neskôr som sa vracala z otcovej práce. Pri krčme roztláčali nejakí chalani autobus. Boli to futbalisti, všetci mali krivé nohy. Potrebovali sa dostať domov zo zápasu. Všimla som si, že je medzi nimi aj kamarátkin Patrik. Chcela som ho pozdraviť, ale nevšímal si ma.

Po rokoch si ma nemohol nevšimnúť.
Tá pani, čo tlačila bicykel s malým dievčatkom a hovorila, kadiaľ mám ísť, je dnes moja svokra. Malé dievčatko s prešibanými očami je moja švagriná.

Chlapec, čo ma odprevádzal na favoritke ku kamarátke Silvii, ten zaľúbený futbalista, je 19 🙂 rok môj manžel.

Niektorých ľudí dennodenne obchádzame alebo vôbec nepoznáme. A možno už od zajtra budú každodennou súčasťou našich životov…

 

Napíšte Váš príspevok