Babička

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z knihy Momenty

Keď som prišla minule od babky domov, dostala som chuť na lekvárový chlieb. Ako malí sme sa takmer každú sobotu hrávali s bratrancami na babkinom dvore. Na olovrant nás vždy zavolala dnu. Na hrubo odkrojený krajec chleba s pravým maslom a marhuľovým lekvárom. Pri spomienke na babkine chleby som odložila višňový lekvár do chladničky a vybrala marhuľový.

„Babi, pamätáte sa na pepermintový likér?“

„Nepamätám, moja.“

„Mávali ste ho doma. Vždy keď sme sa v nedeľu vracali z kostola, zastavila som sa u vás doma a naliali ste mi trošku…“

„Áno?“ usmiala sa, „naozaj sa nepamätám.“

„Neviem, čo mi to teraz zišlo na um. Celé roky som si nespomenula, až teraz.“

„Babi, a pamätáte sa na tú hnusnú lyžičku, s ktorou som mala jesť namiesto Joža? Vymenil mi ju a potom všetko poprel.“

„Pamätám,“ zasmiala sa. „Ako to bolo dávno. Boli ste takí maličkí a ty si bola taká rozčúlená, že si povedala, že mi ani na pohreb neprídeš!“ smiala sa ďalej.

„Prídem, babi, prídem.“

„Ja viem. Len keby som už umrela.“

„Asi ste nesmrteľná.“

„Čo? Ty sa mi posmievaš, však? Vieš, koľko mám rokov?“

„Viem. Deväťdesiatdva. A v nemocnici vám omylom napísali nad posteľ o štyristo rokov viac.“

„Naozaj?“ prekvapila sa. „To sú blázni!“ pokrútila hlavou.

Ešte chvíľu sa usmievala. Cez dvor, kde sme sedeli, prebehlo malé mačiatko.

„Aké je krásne, však?“

„Chúďa zviera,“ povedala.

„Prečo chúďa?“

Zrazu sa rozplakala, že nechce byť sama na Vianoce.

Dobrý emočný výmoľ.

Vianoce. Ešte som na ne ani nepomyslela, veď bol iba október.

„Na Vianoce predsa nebudete sama!“

„Nie?“

„Nie!“

Pohladila som ju po chrbte. Robilo jej to dobre.

Mám pocit, že takto plače iba vtedy, keď chce cítiť ľudský dotyk.

„A dáme si spolu pepermintový likér, dobre? To sa hodí na Vianoce.“

Usmiala sa.

Okolo nás prešla nejaká pani a povedala, že babka sa má veľmi dobre, lebo k nej stále niekto chodí na návštevu.

,,Šťastný ten, kto nájde v tejto uponáhľanej dobe oázy pokoja. A keď tu už aj nebudú tí, ktorí nám tie oázy vytvorili, v duši ostane pocit. Keď sa budeme vedieť občas ponoriť do seba a oprieť o ten darovaný pocit, znova sa budeme vedieť s oázou pokoja smiať, relaxovať či vypnúť…“

Petra Matíková

Napíšte Váš príspevok