Sárine tajomstvá a objavenie mojej bohyne – úryvok

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

„Poznáš ten príbeh o dvoch dušiach, ktoré sa pred príchodom na Zem dohodnú, ako sa tu budú hrať?“

„Myslíš z knihy Hovory s Bohom?“

„Áno, presne ten!“ odvetila nadšene. „Neale D. Walsch to popísal dokonale.“

„Jedna chce byť Odpustením a druhá jej sľúbi také dokonalé ublíženie, že jej nebude vedieť odpustiť,“ odpovedala som spokojne.

„Presne!“ prikývla. „S nami je to asi podobne. My s Bradom sme si pred príchodom na túto planétu asi sľúbili, že mi bude svojimi výstupmi ubližovať, a ja som možno súhlasila, že to s ním vydržím, aj keď ho i v zrelej dospelosti budú sprevádzať nevyriešené problémy z minulosti. Až natoľko, že jeho správanie začne byť nebezpečné.“

„Ako to myslíš?“ zdesila som sa.

Zhlboka sa nadýchla, ale neprestala kráčať.

Práve sme obchádzali umelecké dielo zvané Levitujúce kamene, umiestnené medzi stromami. Zväčša pri ňom s hosťami trávievam veľa času a hoci je priestor medzi stromami fascinujúci, zvíťazila jej dôverná spoveď.

„Emočné výbuchy, nepredvídateľné správanie hraničiace s agresivitou. Mám pokračovať?“

„Hovoríš to s takým pokojom.“

„Vravím ti, Juliet, že nechcem Brada očierňovať. Naozaj ho ľúbim. Má nádherné svetlé stránky. Je romantický, milujúci, je úžasný milenec, keď má pekné dni, rozdal by sa pre mňa celý. Akurát nikdy neviem, kedy vybuchne a kedy bude svoju milovanú považovať za najhorší odpad na svete. Otvorila som mu svoje srdce, ale on ma akoby zradil. Slovami, urážkami, výstupmi, obviňovaním z činov, ktoré som neurobila. Viem, že to nerobil úmyselne a že ma nikdy neprestal milovať, ale slovami vykrádal silu našej lásky a časom som náš vzťah nezvládala. Akoby som sa po tom všetkom bála uveriť, že už nikdy nepocítim bezpečie, podobné bezpečiu, aké mi dokázala vytvoriť moja mama. Až potom, keď som začala byť neverná, som začala hľadať, kde som pochybila ja,“ vyšlo z nej, ale poslednú vetu už nedopovedala.

 

Na okamih som zastala, ale Sára kráčala ďalej. Nechcela, aby som videla jej slzy.

„Nie je to bežná vlastnosť mužov? Keď hovoríš o Bradovi, čiastočne mám pocit, že si popísala môjho muža. A tak trochu aj môjho otca, aj keď boli vo svojich výbuchoch asi oveľa miernejší.“

„Koľko rokov ste spolu?“

„Sedemnásť.“

„Hm,“ zatvárila sa chápavo, ale viac nepovedala.

Asi sa nechcela k môjmu manželstvu vyjadrovať a celkom ma tým potešila.

Nemám rada, keď nás ktokoľvek analyzuje.

„Nikdy si od Brada nechcela odísť?“ pýtala som sa ďalej.

„Chcela, ale nie navždy. Som závislá od jeho lásky. A teraz už poznáš moju slabosť,“ zohla sa a natrhala trocha kysličiek, čo rástli na okraji ihličnatého lesa. „Vieš, aké sú tieto bylinky užitočné? Rastie vám to tu ako burina. Juliet, dúfam, že napíšeš aj o vašich rastlinkách, po ktorých kráčame. Táto napríklad zmierňuje účinky Parkinsonovej choroby,“ povedala a vložila si natrhané kysličky do úst.

Odtrhla som si z nich tiež a spomenula som si, ako sme kedysi, keď sme boli ešte deti, jedávali tieto bylinky. Zrazu som bola v spomienkach na dvore u mojej kamarátky Anikó a mala som pocit, že stojím pri jej korytnačke, ktorá žila asi sto rokov. Zvláštne, aká silná je emočná pamäť. Povedala som jej to.

Vypočula si ma, ale mysľou bola inde. Akoby hľadela za mňa. Akoby hľadala niečo, čo mi má povedať.

Napíšte Váš príspevok