Putovanie strachov

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Podnikanie je v našej krajine legálne iba posledné roky, preto som sa veľmi nemala s kým radiť. Tých pár pokusov, omylov, drobných víťazstiev a pádov, to bola moja prax, ktorú som mohla preberať s podobne začínajúcimi podnikateľmi. Ďalšie možnosti neboli. A tak bola Sárina prítomnosť pre mňa neskutočne vzácna.

Raz, keď ma trénovala cez skajp, priznala som sa, že mám strach, z čoho poplatím svoje záväzky a že ma to niekedy veľmi skľučuje. Pamätám sa, že ma strach zvieral natoľko, až som ho cítila po celom tele. Bol to odporný pocit.

„Povedz mi, aké máš vlastne priania?“

„Za posledné obdobie som nemala odvahu snívať o prianiach, pretože ma trápia obavy,“ spustila som a chcela som pokračovať.

„Juliet, počkaj, zastav sa! Zavri oči. Zhlboka sa nadýchni. Skús sa trochu uvoľniť a začni si predstavovať, že sa cítiš veľmi, ale naozaj veľmi dobre. Priam spokojne. Dýchaj!“ zmĺkla. „Čo vidíš?“ spýtala sa o pár minút.

Popísala som jej obraz, ako cválam na koni po lúke plnej kvetín, aj to, čo robí moja rodina, ako vonku svieti slnko, ako som v harmónii so sebou a svojím životom. Ako mám slobodu pohybu a v srdci radosť. Popísala som jej svoje pocity a svoj ideálny deň presne tak, ako som ho videla. Ako som si ho sama sebe dovolila vidieť.

Najdôležitejšie boli pocity. Pýtala sa ma na detaily môjho obrazu. Bola som do svojich predstáv taká ponorená, akoby už boli realitou. Kládla mi rôzne otázky, vďaka ktorým som si približovala svoje odložené sny. Uvedomila som si, že som takmer prestala snívať…

„Si spokojná?“ overovala si stav, v ktorom som si hovkala.

„Áno.“

„Máš ešte strach?“

„Nie,“ odvetila som, no moja odpoveď ma samu prekvapila.

„Ako sa to stalo, Juliet?“

„Neviem. Asi som odovzdala svoje záväzky niekomu inému. Alebo sa pominuli.“

„Keď ideš s dcérou po lúke za svojím mužom, máš ešte strach?“

„Nie!“

„Čo cítiš?“

„Radosť.“

„Nadýchni sa a prezri si svoj obraz ešte raz. A dýchaj. Ešte!“ odmlčala sa.

Prikývla som.

„Dobre. Teraz si ten obraz ulož do pamäti tak, aby si sa k nemu mohla vrátiť hocikedy, keď ti napadne zaoberať sa strachmi.“

„Uhm,“ súhlasila som. Oči som mala stále privreté.

„Chceš sama sebe niečo odkázať?“

„Hej. Moje staršie ja odkazuje môjmu mladšiemu ja, aby sa zbavilo strachu.“

„Ako?“

„Odovzdám ho do zberu odpadových surovín na konci mesta,“ rozosmiala som sa, lebo ma prekvapilo, čo zo mňa vyšlo.

„Výborne!“ pochválila ma. „Teraz sa vráť naspäť a predstav si strach, ktorý si mala.“

„Mám.“

„Prijmi ho.“

„Čože? Veď ho vpustím do seba, nie?“ namietala som.

„Nevpustíš. Len ho prijmeš. Akceptuješ ho. Zistíš, že sa ho nemusíš báť.“

„Páni, ako to mám urobiť?“

„Jednoducho. Nebráň sa. Len sa odovzdaj. Prijmi ho. Pusti ho do seba a nechaj ho rozplynúť. Keď ty aj tvoj strach zistíte, že uznávate vzájomnú prítomnosť toho druhého, nebudete jeden pre druhého nebezpeční ani škodliví.“

Poslúchla som ju. Nemusela ma presviedčať o svojej pravde. Zhlboka som sa nadýchla a veľmi rýchlo som prešla skúškou splynutia so strachom.

V noci sa mi sníval zvláštny sen. Veľmi zvláštny. Akási neznáma sila ma nadvihovala z postele. Vlastne nie celé moje telo, len jeho stred. Nie srdce, ale stred tela. Akoby zo mňa odsávala čosi nepotrebné niečím, čo sa podobalo magnetu. Zobudila som sa a cítila som účinky tej neznámej energie. Najprv som sa zľakla, ale potom akoby do mňa vstúpil pokoj a rozpínal sa po celom mojom tele. Šíril sa do všetkých buniek a vnášal do mňa neskutočný, priam opojný mier.

 

 

 

Napíšte Váš príspevok