Objavenie bohyne – úryvok z kapitoly

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

„Žiadny človek nie je hodnotnejší, než si ty sama. Žiadna žena nemá v sebe krajšiu bohyňu, než je tá tvoja. My všetci máme v sebe boha a v prvom rade ho máme v sebe objaviť. Ak aj prijmeš nejaký vzor, neznamená to, že je lepším človekom ako ty sama.“

„Takto mohlo byť myslené posolstvo jedného z desatora – Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. To je nádherná myšlienka!“ žiadalo sa mi skríknuť.

Sára sa spokojne usmiala.

„Moja bohyňa. To sa mi páči!“ pokračovala som.

„Poznáš ju?“

Chcela som odpovedať, ale zastavila ma.

„Počkaj, Juliet, poď za mnou,“ ukázala mi, kadiaľ má v pláne ísť. Odklonili sme sa od náučného chodníka, zrejme pre istotu, aby nás nik nerušil. „Fajn,“ uznala, keď našla vhodné miesto. „Ukážem ti čosi, čo mi veľmi pomáha. Chceš?“

„Iste! Preto som išla za tebou,“ okomentovala som jej otázku.

„Opri sa o tento strom a privri oči,“ pokračovala sústredene. „Len dýchaj a predstavuj si svoje svetlo. Svoj dar, svoje božstvo, svoju bohyňu.“

Mala som problém sústrediť sa v jej prítomnosti iba na seba. Hlavou mi lietali rôzne myšlienky, ktoré vyplývali z nášho rozhovoru o jej intímnom živote. Navyše, kým bola pri mne v tesnej blízkosti, uvedomovala som si jej sexualitu, čo ma ešte viac rozptyľovalo.

„Juliet, vnímaj svoju bohyňu, nie moju,“ rozosmiala sa.

Nevydržala som to, otvorila som oči a zahanbene som sa na ňu usmiala, lebo to bol najlepší spôsob, ako priznať svoje myšlienky.

„Vidíš mi do hlavy. Cítiš moje pocity. Ako to robíš?“ spýtala som sa napokon.

„Neboj, neublížim ti. Ver mi,“ odvetila láskavo.

Usmievala sa nielen perami, ale aj očami.

Bola som presvedčená, že keby som bola orientovaná na ženy, zamilovala by som sa do nej. Na okamih som zaváhala, ako to so mnou je, ale rýchlo som otázky zahnala, lebo na hľadanie odpovedí nebol priestor ani čas.

„Skúsme to inak. Zvládneš to,“ navrhla a ja som sa oprela o strom. „Privrieme oči. Zhlboka sa nadýchneme a ak teda chceš, pozrieme sa na moju bohyňu.“

Niekoľkokrát sme sa zhlboka nadýchli, ale mlčali sme.

„Najlepšie ju vnímam cez svoju ženskosť. Cez svoje lono,“ povedala s absolútnou vážnosťou. „Keď vdychujem a prijímam ten dar, ktorý mi cez ňu prechádza, cítim svoju silu. Svoju kreativitu a krásu. Energiu, ktorú nechám rozplynúť po všetkých bunkách svojho tela. Vdychujem. Prijímam. A ďakujem.“ Nakrátko sa odmlčala, akoby sa uzamkla v sebe samej. „Teraz ty, Juliet. Máš krásnu energiu. Vdychuj ju skrze svoju koreňovú čakru a prijmi ju do všetkých buniek svojej ženskosti. Cítiš ju?“

„Áno.“ Naozaj som cítila vlnu energetického toku, ktorá prešla vnútrom môjho lona.

Vnímala som jeho silu. Bol to nádherný pocit.

„Ešte raz sa nadýchni a zotrvaj v tom pocite. Cítiš tú lásku?“

„Áno.“

„Dýchaj,“ povedala potichu. „Vedela by si si do tej lásky ľahnúť?“

„Áno,“ opakovala som ako zhypnotizovaná.

Bolo mi tak veľmi dobre v stave, v ktorom som stála medzi stromami, opretá o ten svoj.

„To je ona. Tvoja bohyňa. Poďakuj jej v myšlienkach za to, že si ju našla. Môžeš ju objať, nechať sa jej láskou prikryť, ale hlavne si ju zamiluj. Je tvoja. A je v tebe, Juliet. Tvoja božskosť.“

Objímala som sa s mojou bohyňou a prijímala jej prítomnosť v mojom živote.

 

„Chápem, že vo mne bola vždy, ale prečo som o nej nevedela?“ pýtala som sa Sáry, keď sme sa v skanzene vrátili späť na označenú cestu a prechádzali sme popri horárni.

„Neviem, prečo nám ju nepripomínajú už v materských škôlkach. Keď som ju v sebe objavila, stala som sa inou ženou. Pochopila som, že každá z nás má v sebe posolstvo, ktoré môže šíriť ďalej. Len ho najprv potrebuje nájsť a prijať svoju ženskosť ako dar.“

Sárine tajomstvá a objavenie mojej bohyne – úryvok

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

„Poznáš ten príbeh o dvoch dušiach, ktoré sa pred príchodom na Zem dohodnú, ako sa tu budú hrať?“

„Myslíš z knihy Hovory s Bohom?“

„Áno, presne ten!“ odvetila nadšene. „Neale D. Walsch to popísal dokonale.“

„Jedna chce byť Odpustením a druhá jej sľúbi také dokonalé ublíženie, že jej nebude vedieť odpustiť,“ odpovedala som spokojne.

„Presne!“ prikývla. „S nami je to asi podobne. My s Bradom sme si pred príchodom na túto planétu asi sľúbili, že mi bude svojimi výstupmi ubližovať, a ja som možno súhlasila, že to s ním vydržím, aj keď ho i v zrelej dospelosti budú sprevádzať nevyriešené problémy z minulosti. Až natoľko, že jeho správanie začne byť nebezpečné.“

„Ako to myslíš?“ zdesila som sa.

Zhlboka sa nadýchla, ale neprestala kráčať.

Práve sme obchádzali umelecké dielo zvané Levitujúce kamene, umiestnené medzi stromami. Zväčša pri ňom s hosťami trávievam veľa času a hoci je priestor medzi stromami fascinujúci, zvíťazila jej dôverná spoveď.

„Emočné výbuchy, nepredvídateľné správanie hraničiace s agresivitou. Mám pokračovať?“

„Hovoríš to s takým pokojom.“

„Vravím ti, Juliet, že nechcem Brada očierňovať. Naozaj ho ľúbim. Má nádherné svetlé stránky. Je romantický, milujúci, je úžasný milenec, keď má pekné dni, rozdal by sa pre mňa celý. Akurát nikdy neviem, kedy vybuchne a kedy bude svoju milovanú považovať za najhorší odpad na svete. Otvorila som mu svoje srdce, ale on ma akoby zradil. Slovami, urážkami, výstupmi, obviňovaním z činov, ktoré som neurobila. Viem, že to nerobil úmyselne a že ma nikdy neprestal milovať, ale slovami vykrádal silu našej lásky a časom som náš vzťah nezvládala. Akoby som sa po tom všetkom bála uveriť, že už nikdy nepocítim bezpečie, podobné bezpečiu, aké mi dokázala vytvoriť moja mama. Až potom, keď som začala byť neverná, som začala hľadať, kde som pochybila ja,“ vyšlo z nej, ale poslednú vetu už nedopovedala.

 

Na okamih som zastala, ale Sára kráčala ďalej. Nechcela, aby som videla jej slzy.

„Nie je to bežná vlastnosť mužov? Keď hovoríš o Bradovi, čiastočne mám pocit, že si popísala môjho muža. A tak trochu aj môjho otca, aj keď boli vo svojich výbuchoch asi oveľa miernejší.“

„Koľko rokov ste spolu?“

„Sedemnásť.“

„Hm,“ zatvárila sa chápavo, ale viac nepovedala.

Asi sa nechcela k môjmu manželstvu vyjadrovať a celkom ma tým potešila.

Nemám rada, keď nás ktokoľvek analyzuje.

„Nikdy si od Brada nechcela odísť?“ pýtala som sa ďalej.

„Chcela, ale nie navždy. Som závislá od jeho lásky. A teraz už poznáš moju slabosť,“ zohla sa a natrhala trocha kysličiek, čo rástli na okraji ihličnatého lesa. „Vieš, aké sú tieto bylinky užitočné? Rastie vám to tu ako burina. Juliet, dúfam, že napíšeš aj o vašich rastlinkách, po ktorých kráčame. Táto napríklad zmierňuje účinky Parkinsonovej choroby,“ povedala a vložila si natrhané kysličky do úst.

Odtrhla som si z nich tiež a spomenula som si, ako sme kedysi, keď sme boli ešte deti, jedávali tieto bylinky. Zrazu som bola v spomienkach na dvore u mojej kamarátky Anikó a mala som pocit, že stojím pri jej korytnačke, ktorá žila asi sto rokov. Zvláštne, aká silná je emočná pamäť. Povedala som jej to.

Vypočula si ma, ale mysľou bola inde. Akoby hľadela za mňa. Akoby hľadala niečo, čo mi má povedať.

Sárine tajomstvá – úryvok z kapitoly

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Vôbec neviem, kedy to bolo, ale z nášho rozhovoru si pamätám všetko. Keď bola Sára na Slovensku, trávievali sme spolu veľa času v prírode. Bolo to jedno z tých našich stretnutí, kedy pracovne pricestovala a ja som ju vodila po krajine. Našu dohodu sme napĺňali s plnou vážnosťou. Ona ma trénovala a ja som hľadala miesto pre jej penzión.

 

Boli sme vtedy na prechádzke vo Vydrovskom skanzene v Čiernom Balogu. Rozprávala o svojom súkromí, o sebe a o svojom mužovi Bradovi. Čím viac toho o sebe prezrádzala, tým viac ma prekvapovalo, čo sa dozvedám. Mala som sklon ľutovať ju, ale neurobila som to, lebo vycítila môj úmysel a zastavila ma.

Rozprávala o ich príbehu, ako sa zoznámili a zamilovali jeden do druhého, ako sa vzali, o krízach, ktorými prechádzali, ako ich zvládala, ako dúfala, že sa nebudú opakovať alebo sa zmiernia.

„Zmiernili sa, ale možno aj preto, že som sa prispôsobila. Prispôsobujeme sa, lebo nás otupujú okolnosti, alebo to robíme z lásky k blížnym? Ktovie. Milujem svojho muža a viem, že už žiadneho iného by som nebola schopná milovať tak ako jeho. Ak sa náhodou mýlim, som presvedčená, že nikomu nechcem dať viac lásky, ako som dala jemu. Ranila by som ho tým viac ako seba. Neviem, či ma chápeš, ale napriek všetkému, čo sa medzi nami stalo, je pre mňa najbližšie k ideálu muža a nemám silu ani túžbu svoj postoj meniť. Riešim náš vzťah po svojom. Najznesiteľnejšie, ako to dokážem.“

„Ako?“ Moja zvedavosť bola rýchlejšia než moja slušnosť.

„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtala sa a až vtedy som si naozaj uvedomila, že sa dostávame k akémusi tajomstvu.

Prikývla som.

Pozrela na mňa, no kráčala ďalej a nič nehovorila.

„No tak!“ vyzvala som ju, lebo sa mi zdalo, že uvažuje o odpovedi príliš dlho.

Zatvárila sa záhadne previnilo. Nevedela som, či váha alebo zvažuje.

„Teraz ma necháš hádať alebo…?“

„Nie, len rozmýšľam, ako ti to vhodne povedať,“ prerušila moju otázku a zazdalo sa mi, že sa začervenala. „Nehovorí sa mi to ľahko, ale ak sa konečne niekomu nezdôverím, asi puknem,“ odsypávala svoj dlhý predslov. „S Bradom máme príliš veľa spoločných priateľov. Nemám to komu povedať.“

Áno, hanbila sa. Vnímala som jej pocity tak intenzívne, že sa ma z jej ďalšieho odhaľovania pochytila tréma.

„Mne môžeš,“ povedala som najvážnejšie, ako som vedela, no cítila som, že mi srdce začína tĺcť hlasnejšie než obvykle a začala som mať obavy, či mi o sebe neprezradí čosi, čo nebudem vedieť prijať.

Naučila som sa nikoho neodsudzovať, neriešiť životy druhých a hlavne nemoralizovať, ale Sáru som mala pomaly na piedestáli a nevedela som, čo so svojím vzorom spravím, keď sa dozviem niečo naozaj šokujúce. Dokážem ju prijať takú, aká je naozaj, alebo ju vymením za iný vzor? ,Načo sú mi vlastne vzory?‘ pýtala som sa sama seba.

Môj vnútorný hlas ma prekrikoval a v snahe utíšiť ten nápor som sa začala červenať aj ja.

„Mám milenku,“ prerušila moje myšlienky.

„Milenku?“ hľadela som na ňu šokovaná.

Potrebovala som chvíľu na prijatie tejto „novej“ situácie, ale začala som pociťovať neskutočnú úľavu.

Zvláštne, ale jej milenka mi neprekážala.

„Nečakám, že to pochopíš, len ma, prosím, rešpektuj. Musela by som ti povedať príliš veľa detailov, aby… Aj keď si sa mi za krátky čas stala veľmi blízkou osobou, nechcem o nich hovoriť. Chcela som len, aby si si ma neidealizovala,“ povedala a hoci mala v očiach smútok, cítila som, že sa jej tiež uľavilo.

 

Putovanie strachov

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Podnikanie je v našej krajine legálne iba posledné roky, preto som sa veľmi nemala s kým radiť. Tých pár pokusov, omylov, drobných víťazstiev a pádov, to bola moja prax, ktorú som mohla preberať s podobne začínajúcimi podnikateľmi. Ďalšie možnosti neboli. A tak bola Sárina prítomnosť pre mňa neskutočne vzácna.

Raz, keď ma trénovala cez skajp, priznala som sa, že mám strach, z čoho poplatím svoje záväzky a že ma to niekedy veľmi skľučuje. Pamätám sa, že ma strach zvieral natoľko, až som ho cítila po celom tele. Bol to odporný pocit.

„Povedz mi, aké máš vlastne priania?“

„Za posledné obdobie som nemala odvahu snívať o prianiach, pretože ma trápia obavy,“ spustila som a chcela som pokračovať.

„Juliet, počkaj, zastav sa! Zavri oči. Zhlboka sa nadýchni. Skús sa trochu uvoľniť a začni si predstavovať, že sa cítiš veľmi, ale naozaj veľmi dobre. Priam spokojne. Dýchaj!“ zmĺkla. „Čo vidíš?“ spýtala sa o pár minút.

Popísala som jej obraz, ako cválam na koni po lúke plnej kvetín, aj to, čo robí moja rodina, ako vonku svieti slnko, ako som v harmónii so sebou a svojím životom. Ako mám slobodu pohybu a v srdci radosť. Popísala som jej svoje pocity a svoj ideálny deň presne tak, ako som ho videla. Ako som si ho sama sebe dovolila vidieť.

Najdôležitejšie boli pocity. Pýtala sa ma na detaily môjho obrazu. Bola som do svojich predstáv taká ponorená, akoby už boli realitou. Kládla mi rôzne otázky, vďaka ktorým som si približovala svoje odložené sny. Uvedomila som si, že som takmer prestala snívať…

„Si spokojná?“ overovala si stav, v ktorom som si hovkala.

„Áno.“

„Máš ešte strach?“

„Nie,“ odvetila som, no moja odpoveď ma samu prekvapila.

„Ako sa to stalo, Juliet?“

„Neviem. Asi som odovzdala svoje záväzky niekomu inému. Alebo sa pominuli.“

„Keď ideš s dcérou po lúke za svojím mužom, máš ešte strach?“

„Nie!“

„Čo cítiš?“

„Radosť.“

„Nadýchni sa a prezri si svoj obraz ešte raz. A dýchaj. Ešte!“ odmlčala sa.

Prikývla som.

„Dobre. Teraz si ten obraz ulož do pamäti tak, aby si sa k nemu mohla vrátiť hocikedy, keď ti napadne zaoberať sa strachmi.“

„Uhm,“ súhlasila som. Oči som mala stále privreté.

„Chceš sama sebe niečo odkázať?“

„Hej. Moje staršie ja odkazuje môjmu mladšiemu ja, aby sa zbavilo strachu.“

„Ako?“

„Odovzdám ho do zberu odpadových surovín na konci mesta,“ rozosmiala som sa, lebo ma prekvapilo, čo zo mňa vyšlo.

„Výborne!“ pochválila ma. „Teraz sa vráť naspäť a predstav si strach, ktorý si mala.“

„Mám.“

„Prijmi ho.“

„Čože? Veď ho vpustím do seba, nie?“ namietala som.

„Nevpustíš. Len ho prijmeš. Akceptuješ ho. Zistíš, že sa ho nemusíš báť.“

„Páni, ako to mám urobiť?“

„Jednoducho. Nebráň sa. Len sa odovzdaj. Prijmi ho. Pusti ho do seba a nechaj ho rozplynúť. Keď ty aj tvoj strach zistíte, že uznávate vzájomnú prítomnosť toho druhého, nebudete jeden pre druhého nebezpeční ani škodliví.“

Poslúchla som ju. Nemusela ma presviedčať o svojej pravde. Zhlboka som sa nadýchla a veľmi rýchlo som prešla skúškou splynutia so strachom.

V noci sa mi sníval zvláštny sen. Veľmi zvláštny. Akási neznáma sila ma nadvihovala z postele. Vlastne nie celé moje telo, len jeho stred. Nie srdce, ale stred tela. Akoby zo mňa odsávala čosi nepotrebné niečím, čo sa podobalo magnetu. Zobudila som sa a cítila som účinky tej neznámej energie. Najprv som sa zľakla, ale potom akoby do mňa vstúpil pokoj a rozpínal sa po celom mojom tele. Šíril sa do všetkých buniek a vnášal do mňa neskutočný, priam opojný mier.

 

 

 

So Sárou o ženskej energii

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

„Je ešte niečo, čo by si chcela so mnou riešiť?“

Prikývla som, ale zrazu som sa celá začervenala. Prekvapilo ma to.

„Čo je?“ predbehla ma.

„Neviem, ako to správne povedať, aby si to nechápala inak.“

„Inak?“ usmiala sa. „Napríklad sexuálne?“

Červenala som sa ešte viac. Žeby poznala sen, ktorý sa mi zjavoval?

„Si taká obdivuhodne ženská. Ženy okolo mňa akoby nemali v sebe tento druh krásy. Keď som bola malá, vyžarovala z mojej mamy. Neviem, čo mi v správaní žien aj pri mne samej tak chýba.“

Chvíľu mlčala, prezerala si ma a zrejme sa zamýšľala, ako mi odpovie.

„Ženská energia,“ zmĺkla zase a na krátky okamih sa zahľadela pred seba. „Si veľmi vnímavá. Keď najbližšie budeme spolu, rozpoviem ti, čo o nej viem,“ navnadila ma priam nákazlivo. „Teším sa, že budeme v kontakte, Juliet,“ objala ma na rozlúčku a ja som si zaželala, aby som porozumela súvislostiam medzi ňou a svojím cyklickým snom.

 

Úryvok z knihy Juliet a tá druhá

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Moju posledne vydanú knihu Juliet a tá druhá som začala písať trikrát a po každý krát som ju uzavrela ako tematicky viac odvážnu, než si trúfam napísať. Potom mi jedna priateľka poradila, nech sa riadim svojim vyšším ja a nechám plynúť témy, ktoré mi prichádzajú. Odcestovala som za staršou dcérou, v tom čase bola na študijnom pobyte v Maastrichte a tam to všetko začalo. Sprevádzali ma znamenia a signály, ktoré sa nedali nevidieť a nepočuť. Po návrate som začala písať odznova a rozpamätávala som sa na všetky múdrosti, ktoré so mnou zdieľali ženy a vedmy, aké som dovtedy stretla.

Juliet a tá druhá je moje rozpomínanie, malá kniha plná rozhovorov, ktoré sa odohrávajú počas ciest takmer po celej našej krajine. Juliet a Sára spolu hovoria o všetkom, čo má v živote ženy hlbší zmysel. Najviac o ženskej energii a ženskej sexualite. Veľmi jemná a citlivá erotika v ezoterike.

Úryvok z knihy Juliet a tá druhá – z knihy o ženskej energii, ženskej sexualite, o erotike v ezoterike Čítať ďaľej…

Sára – výber z kapitoly

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Keď budem staršia, chcem vyzerať minimálne tak dobre ako ona, napadlo mi a v tej chvíli som sa v mysli vrátila k obrazu ženy zo svojho sna. Nemohla som sa na Sáru pozerať, ako by som si priala, lebo šoférovanie si žiadalo moju pozornosť. Ale vedela som, že v ten deň bude ešte mnoho príležitostí, ktoré mi umožnia prezrieť si jej tvár zblízka.

„Kde vlastne bývate?“ spýtala som sa, keď sme opúšťali bratislavský obchvat a blížili sa k Malým Karpatom.

„Neďaleko Dublinu, ale odkedy nám deti vyrástli, častejšie sme v našich penziónoch na vidieku. Milujeme to tam. Boli ste v Írsku?“

„Ešte nie, ale plánujem to čoskoro napraviť.“ Čítať ďaľej…

Citáty a úryvky z Juliet

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

 

„Slovensko je veľmi rozmanité a trochu aj rozporuplné. Viem, že sú krajiny, ktoré majú aj viac rozporov, ale u vás ich vnímam inak. Krásni ľudia, nádherná príroda, a hoci sa vaše služby výrazne vylepšili, stále mám pocit, ako keby sa nerozvíjali charakteristicky pre vaše tradície a kultúru. Ako keby ste sa pokúšali prijať spôsoby cudzincov a na tie svoje, ktoré sú pre vás prirodzenejšie, ste úplne zabudli. A ľudia pritom očakávajú od vás práve tie vaše spôsoby. Lebo práve vďaka nim ste nenapodobniteľní! Je to vaše jadro, vaša sila.“

„To ste povedali perfektne.“

„Čo?“

„Všetko, čo ste práve povedali.“

„Myslíte?“ spokojne sa usmiala. Čítať ďaľej…

So Sárou v Malých Karpatoch

Autor: Gabriela     Kategória: Úryvky z Juliet

Tešilo ma, že mi chce otvoriť svety, ku ktorým som sa dovtedy iba prácne predierala. Prešli sme sa po parku okolo zámku. Stromy práve rozkvitali do májových farieb a v jazere plávali kačice a pestrofarebné káčery. Hoci bolo v parku veľmi príjemne, navrhla som Sáre, aby sme sa presunuli do blízkeho lesoparku, ktorý patrí ku kaštieľu v Budmericiach. Páčilo sa mi, že je menej civilizovaný, rozľahlejší, a predpokladala som, že tam nikoho nestretneme.

Keď sme vošli do areálu kaštieľa, pýtala sa, kde máme turistov a prečo takéto pekné miesta pred svetom tajíme. Čítať ďaľej…